Náš pán farár bol vášnivým športovcom. Rád sa chodil lyžovať. Raz sa na lyžovačke trochu pozabudol a až keď vyzváňali zvony, spomenul si, že o chvíľu má začať svätú omšu. Prišiel na lyžiach až ku kostolu, odopol si ich a vošiel do sakristie. No vtom si uvedomil, že lyžiarske topánky veľmi neladia s kňazským rúchom. Poobzeral sa po sakristii, ale všetci miništranti mali topánky menšie, aké on potreboval. Čo urobiť? Ísť na faru už nebolo kedy. Preto poprosil kostolníka, či by mu nepožičal svoje kapce. Kostolník súhlasil, a tak si obaja vymenili topánky.
Svätá omša prebiehala dôstojne až do chvíle, keď kostolník v nohaviciach, ktoré patria k miestnemu kroju, a v lyžiarskych topánkach vybral na oferu. Pôsobil veľmi komicky – nohy ťahal pomaly za sebou, ani ich neodlepoval od podlahy. My, miništranti, sme sa od smiechu až dusili. Aj kňazovi sa roztriasla sánka, keď to zbadal.
Vrcholom všetkého nastal po Otčenáši, keď kostolník so zvončekom prichádzal do sakristie. K dosiahnutiu cieľa mu chýbali dva schody. No človek, ktorý v živote nemal na nohách takéto “čudá“, to nezvládol. Roztiahol sa na zemi, tak povediac, aký bol dlhý.
Celý kostol zvážnel, len miništranti, samozrejme nie zo zloby, vybuchli v hlasitý smiech. Po tom všetkom kostolník už nemal odvahu postaviť sa, a preto štvornožky odcupkal do sakristie. Pritom všetci stíchli a svoje oči upreli na kňaza, ktorý ostal úplne vážny.
Len neskôr sa pán farár v sakristii priznal, že si skoro odhryzol z jazyka, ako sa premáhal, aby zostal vážny. O tejto príhode sa v dedine dlho hovorilo. Každý sa na nej úprimne zasmial.
Peťo B. od Bardejova